Mantra/Meditácia

Ak patríte k tým ľuďom, ktorí si meditáciu asociujú so stavom tranzu, s tureckým sedom a so zavretými očami, pričom vyslovujete rôzne opakujúce sa slová a myslíte na to, čo sa vám v tej chvíli zdá byť najpodstatnejšie, tak tento popis čo vlastne meditácia znamená, vám môže od základu zmeniť váš názor.

Ohľadom meditácie panujú rôzne názory, ktoré si ľudia časom osvojili a ztotožnili sa s nimi.
Podľa niektorých meditácia zvyšuje pozornosť a koncentráciu, podľa iných môže vylepšiť náš osobný charakter, niektorí považujú meditáciu ako zdroj vnútornej očisty svojho nepoznaného ja, alebo iní tvrdia že pomocou meditácie môže človek liečiť svoje orgány a takto existuje mnoho iných názorov, čo meditácia dokáže. Všetky tieto charakteristiky majú spoločného menovateľa – telo.
No to aby sme chápali správne význam meditácie je treba si uvedomiť podstatnú vec, že my nie sme toto telo. Áno, meditácia je istý druh činnosti, pri ktorej si človek uvedomuje samého seba a snaží sa porozumieť svojej podstate myslenia a konania. Dokonca v dávnych dobách – státisíce rokov dozadu – bola meditácia doporučená ako jediný proces na uvedomenie si Boha. Vtedy ľudia chápali svoje postavenie voči hmotnej prírode a to, že s týmto svetom nemajú nič spoločné, a preto eliminovali svoje konanie a myslenie natoľko, že prakticky ich život zotrvával v jednej meditácii – mystickej joge, pomocou ktorej dosahovali poznanie o sebe samom a vzťahu s Bohom. Aby však dosiahli svojho cieľa ich postup nemohol byť špekulatívny a vymyslený tak ako sa im to páči. Aby dosiahli samádhi (oslobodenie), alebo transcendentálne poznanie, bolo nutné nasledovať doporučený postup, ktorý je v dnešnej dobe tak náročný, že ho nie je možné nasledovať.
Doporučený spôsob meditácie pre tento vek je spievanie Hare Krišna mahámantry.
V procese mystickej jogy musí človek správne sedieť, čo mu umožní ovládať rôzne vzduchy v tele. Akonáhle ovládne dýchanie, je ľahké uprieť myseľ, ktorá závisí od prúdenia telesných vzduchov na vyššie vedomie. Aj keď však môže byť myseľ na nejaký čas ovládnutá, bude znovu stratená, ak človeka premôže túžba po zmyslovom pôžitku.
Pri takejto sústredenej činnosti vzniká samozrejme aj efekt toho, že telo vykazuje známky lepšieho fungovania, pretože sa nielen eliminujú vonkajšie aktivity, ale hlavne je ovládané čistým vedomím, a preto nedochádza tak rýchlo k jeho degenerácii. Preto aj vtedy ľudia žili dlhšie.
Tu sa dostávame do bodu kde môžeme vnímať to, že v dnešnej dobe sa ľudia pri meditácii zameriavajú hlavne na tento vedľajší efekt toho čo meditácia dokáže. Ako už bolo spomínané to, že zvyšuje pozornosť a koncentráciu, alebo niektorí považujú meditáciu ako zdroj vnútornej očisty svojho nepoznaného ja, alebo iní tvrdia že pomocou meditácie môže človek liečiť svoje orgány, sú všetko len vedľajšie účinky skutočnej meditácie, ktorá nemá s telom nič spoločné. Bohužial však dnes ľuďom stačí iba to aby boli telesne zdatní, mali správnu životosprávu, boli koncentrovaní atď. Toto všetko sa meditáciou dosiahne automaticky. Skutočná meditácia znamená zamestnať svoju myseľ myšlienkami na podobu Najvyššieho Pána, na Jeho vlastnosti, na jeho aktivity a na službu Jemu. Meditácia neznamená nič neosobného, alebo prázdneho. Podľa védskych písiem sa meditácia vždy vzťahuje k podobe.
Vo Višnu-dharme sa ohľadne meditácie o transcendentálnych vlastnostiach Pána hovorí: „Ľudia, ktorí sa neustále venujú vedomiu Krišnu a ktorí spomínajú na transcendentálne vlastnosti Pána sa oslobodia od všetkých reakcií za hriešne činnosti a keď sa očistia budú môcť vstúpiť do kráľovstva Boha . „

Nikto nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva bez toho, že je očistený od všetkých hriešnych reakcií. Vyhnúť sa hriešnym reakciám možno jednoducho spomínaním na Pánovu podobu, vlastnosti, zábavy atď.

V Padma Purana sa v meditácii píše: „Človek, ktorý sa neustále venuje meditácii o sladkých zábavách a úžasných činnostiach Pána sa iste oslobodí od všetkého hmotného znečistenia.“

V niektorých Puránách je zmienka, že keď niekto často medituje o činnostiach oddanej služby dosahuje tým vytúženého výsledku a uzrie tvárou v tvár Najvyššiu Osobnosť Božstva.
K tomu slúži jeden príbeh z Brahma-vaivarta Purány :
V meste Pratišthánapur v južnej Indii žil jeden bráhmana, ktorý nebol príliš zámožný, ale stále bol spokojný. Myslel si, že je to ovplyvnené jeho predchádzajúcim previnením a že je to Krišnova túžba, aby nemal dostatočný počet peňazí ani bohatstva. Ani trochu neľutoval, že je po hmotnej stránke chudobný a žil veľmi mierumilovne. Bol otvoreného srdca a občas sa vypravil na prednášky veľkých oslobodených duší. Na jednom takom stretnutí, keď s veľkou vierou načúval o vaišnavských činnostiach sa dozvedel, že tieto činnosti môžu byť vykonávané dokonca aj meditáciou. Inými slovami – ak nie je človek schopný efektívne skutočne vykonať vaišnavské činnosti fyzicky, môže o nich meditovať a tým dosiahnuť rovnaké výsledky. Nakoľko bráhmana nebol příliš zámožný, rozhodol se, že bude o veľkolepých královských činnostiach oddanej služby meditovať následovne. Čas od času sa kúpal v rieke Gódávarí. Po kúpeli usadol na osamelé miesto na brehu rieky a za pomoci jógových cvičení pránájámy, čo sú dychové cviky, sústreďoval svoju myseľ. Účelom dychových cvičení je mechanicky sústrediť myseľ na určitý predmet. To je výsledok dychových cvikov a rôznych jógových polôh. Predtým aj celkom obyčajní ľudia vedeli ako sústrediť myseľ a spomínať na Pána a tento brahmana to robil.
Keď sa sústredil na Pánovu podobu vo svojej mysli začal si v meditácii predstavovať, že Pána oblieka do drahých šiat s ozdobami, korunou a ostatným príslušenstvom. Potom vzdal svoju hlbokú úctu poklonou pred Pánom. Keď dokončil obliekanie začal si predstavovať, že veľmi pekne čistí chrám. Po upratovaní chrámu si predstavil, že má mnoho zlatých a strieborných nádob na vodu a všetky vzal k rieke a naplnil ich posvätnou vodou. Nepriniesol vodu len z Gódávarí, ale aj z Gangy, Jamuny, Narmady a Kaveri.
Pri uctievaní Pána tento vaišnava zvyčajne získaval vodu z týchto riek prednesením mantry. Brahmana si však namiesto recitovania nejakej mantry predstavoval, že vodu zo všetkých týchto riek nabral do zlatých a strieborných nádob priamo z riek. Potom zohnal všetko potrebné k uctievaniu – kvety, ovocie, vonné tyčinky a santalovú pastu. Všetku vodu, kvety a posvätné predmety potom predložil pred Božstvá a veľmi pekne ich obetoval. Potom urobil árati a podľa usmerňujúcich zásad správnym spôsobom svoje uctievanie zakončil.
Podobné obrady vykonával ako svoju rutinnú prácu denne a pokračoval v tom po mnoho rokov. Jedného dňa si brahmana vo svojej meditácii predstavoval, že pripravuje sladkú ryžu s mliekom a cukrom a obetuje ju Bohu. S obeťou však nebol príliš spokojný, pretože sladká ryža bola pripravená moc neskoro a bola stále veľmi horúca. (Sladká ryža sa nemá podávať horúca. Čím je ryža studenšia, tým lepšie chutí.) Brahmana pripravil sladkú ryžu pred chvíľou a chcel sa jej dotknúť, aby zistil či je už pripravená a či ju môže Pánovi ponúknuť. Akonáhle sa dotkol prstom nádoby so sladkou ryžou okamžite sa popálil. Jeho meditácia sa prerušila. Pozrel sa na svoj prst a videl, že je popálený. Nechápal, ako sa to mohlo stať. O tom, že sa dotýka horúcej sladkej ryže len meditoval a preto si nikdy nemyslel, že by si mohol skutočne popáliť svoj prst.
Keď tak uvažoval začal sa Najvyšší Pán usadený na Vaikunte s bohyňou šťastia Lakšmí pobavene smiať.
Keď všetky bohyne šťastia, ktoré Pána obsluhovali videli ako sa smeje boli veľmi zvedavé a spýtali sa Ho prečo sa smeje. Pán však na ich otázky neodpovedal. Namiesto toho okamžite poslal pre toho brahmana s popáleným prstom. Vzdušný koráb z Vaikunty okamžite brahmana preniesol k Pánovi. Keď bol pred Ním a pred bohyňami šťastia tak Pán začal celý príbeh rozprávať. Brahmanova úprimná snaha slúžiť Pánovi pomocou meditácie sa samotnému Najvyššiemu Pánovi Krišnovi zapáčila tak, že brahmanovi sa dostalo večného pobytu na Vaikunte v spoločnosti Pána a Jeho bohýň šťastia.
To ukazuje ako je Pán všadeprenikajúci, hoci sa nachádza vo svojom sídle v duchovnom svete. Hoci bol na Vaikunte, bol tiež v srdci brahmanu, ktorý pomocou meditovania Pána uctieval. Z toho môžeme pochopiť, že Pán prijíma aj veci, ktoré oddaní obetujú vo svojej meditácii a že aj nimi je možné dosiahnuť vytúženého výsledku.
To je však úroveň, ku ktorej sa môžeme dopracovať len postupným spôsobom. Ten je popísaný v písmach ako načúvanie, stretávanie sa, slúženie, očisťovanie srdca, stálosť, chuť a na koniec spontánna láskyplná služba.
Až na tejto najvyššej úrovni je Krišnom prijímaná služba aj v podobe meditácie.
Záverom môžeme povedať, že akákoľvek imitácia tohoto typu meditácie je vopred odsúdená, pretože bez následovania celého procesu tam chýba “ vyjňána “ čiže poznanie realizované v praxi.